Praha, Palác Akropolis, 21. února 2010:

Norské trio bylo až do loňského roku známé svou nechutí hrát živě. O to překvapivějšími se tedy ukázala loňská vystoupení v Norsku či na festivalu Brutal Assault a následné ohlášení evropského turné. Očekávání, jakým způsobem si ULVER poradí s žánrově poměrně širokým repertoárem rozprostírajícím se na ploše patnácti let, byla tedy nasnadě. Obsahová i formální dramaturgie večera se nesla v intencích image, kterou se ULVER v posledních letech prezentují. V tomto smyslu pak mohlo jako pocta někdejší příslušnosti k metalové scéně působit úvodní vystoupení Attily Csihára s jeho projektem VOID OV VOICES. Víceméně ambientní projev postavený pouze na různorodé práci s hlasem a elektronických smyčkách působil v některých okamžicích poměrně sugestivně a ze zpětného pohledu vytvořil zajímavý kontrast k uvolněnému setu hlavních vystupujících.

Vystoupení ULVER bylo velmi precizní a uvolněná šestice muzikantů měla vše plně pod kontrolou, kterýžto dojem nastolila hned v úvodu do melancholie oděnou skladbou Eos z aktuální desky. Norové provedli posluchače čtyřmi posledními nahrávkami s odbočkou k minialbu „A Quick Fix Of Melancholy“ a písni „Little Blue Bird“. Zatímco skladby ze „Shadows Of The Sun“ byly poměrně věrnou interpretací studiové podoby, věci z alb  „Perdition City“ či „Blood Inside“ byly uvedeny v pozměněných aranžích, které jim spolu s „živými“ nástroji dodaly na organičnosti (např. „Hallways Of Always“). I přesto se ULVER nepouštěli do případných improvizací či vyzdvihování vlastní eklektičnosti a striktně pokračovali dle připraveného programu, což nakonec i sami potvrdili po závěrečném aplausu a odchodem bez přídavku s obligátním vzkazem „The Rest Is Silence“. Živé vystoupení nicméně ukázalo, nakolik mnohostrannými hudebníky ULVER skutečně jsou a k upoutání zájmu posluchačů nepotřebují manýrismus domnělých hvězd, ačkoliv kultovní status, jenž je obestírá, by k tomu mohl svádět. Velmi příjemný koncert.

Pavel

Viedeň, Arena - 23. februára 2010:

Už pri sledovaní záznamov z prvého živého vystúpenia ULVER v novej ére v Lillehammeri muselo byť každému jasné, že kupovanie letenky do Nórska bolo uponáhľané a naivné. Výpravná šou a očividné množstvo práce, ktoré sa za vystúpením skrývalo, skupinu určite nenechalo v pochybnostiach, či výsledok nechať tak, alebo ho využiť a splniť tak zjavný dopyt fanúšikov po celej Európe. Tí menej, no predsa netrpezliví merali cestu krátko na to na festival Brutal Assault, fanúšikovia s pevnými nervami sa spoľahli na samostatné klubové turné – a mali pravdu.

Viedenská aréna bola v čase avizovaného začiatku koncertu slušne zaplnená, opticky tomu pridávala najmä prítomnosť miest na sedenie neobvykle pod pódiom. Na projekt VOID OV VOICES legendárneho Attilu Csihara sme však museli ešte hodinu a štvrť počkať. Možno aj vcelku otravné čakanie zapríčinilo, že výsledný efekt na jednu nohu kríval. Svojský spevák na svojich krabičkách vytvára zaujímavú performance postupným, zdanlivo nekončiacim vrstvením hlasov, takže keď sa „skladby“ rozvinú, z aparatúry do publika búšia takmer desiatky Csiharov ako jeden mohutný zbor, siahajúci od dunivých basov až po vysoké tóny, šepoty, či hovorené slovo. Ako variácia na novú domovskú scénu kultového Maďara, známeho v súčasnosti najmä vďaka spolupráci so SUNN O))), to bol zaujímavý experiment. Postupom času v tom však začalo chýbať čokoľvek, čo by koncert posunulo ďalej od bodu, v ktorom sa nachádzal zhruba vo svojej piatej minúte. Na záver ho síce podporili dvaja členovia ULVER, no Daniel O’Sullivan i Tore Ylwizaker v medzitým vygradovanej symfónií hlasivkového hluku hrali sotva dvadsiate husle. Pol hodina bola pre absorbovanie VOID OV VOICES úplne ideálna. A zrejme aj jeden koncert.

„Prichádzame ako zlodeji,“ hlásala projekcia minúty predtým, než pódium ovládli hlavné hviezdy večera. Tí sa na pódiu okrem čerstvého radového člena O’Sullivana rozšírili aj o androgynne pôsobiaceho bubeníka Larsa Pedersena, DJ-a a mašinkára Ole Aleksandra Halstensgårda a napokon aj o pôvabnú tereministku Pameliu Kurstin. Otváraciu kontemplatívnu “Eos” z aktuálneho albumu “Shadows Of The Sun” sprevádzalo ostré svetlo namierené do publika a projekcia vychádzajúceho slnka – bohužiaľ zo začiatku aj ešte nie celkom nastavený zvuk. Základný poznatok zo živých ULVER je najmä ten, že Kristoffer Rygg je prototypom zvláštnej formy antifrontmana. Svoju pozíciu ukryl až do druhej línie za teremin, kde pôsobil skôr ako člen zboru “backing vocals”. Často siahal k vlastným mašinkám, obsluhoval tympan či tamburínu, jeho stiahnutá poloha pôsobila bizarne najmä keď sa medzi skladbami prihováral publiku. Neobvyklú, do pozadia zatlačenú funkciu zastávala aj gitara alebo basgitara, podľa toho, ktorou O’Sullivan kapelu sprevádzal, keď práve nehral na klávesoch. Ozajstný koncert tak z celého vystúpenia robili najmä bicie - netypicky nemoderná, prízemná zostava s prechodmi a činelami striktne horizontálnymi – ktorých tradičnosť podtrhávalo aj staré džezové Pedersenovo uchopenie paličky v pravej ruke. Živelná gradácia “Hallways Of Always” patrila medzi absolútny vrchol koncertu. Záverečná a takmer nekonečná “Not Saved” pôsobila po strhujúcich vypaľovačkách z albumu “Blood Inside” a projekciách, v ktorých tradične nechýbali ukážky z Riefenstahlovej filmov, zábery z koncentračných táborov, veľmi, veľmi staré pornofilmy, ako čistá katarzia. Dlho odchádzajúci klavírny motív, Rygg komorne rozochvievajúci obrovský gong a na plátne miesto násilia či bizarnosti pohľad nevinnej, no zvláštne vyčítavej tváre malého chlapca, z ktorého šli zimomriavky.

Negatívom vystúpenia, okrem toho, že ULVER svoju pódiové vystúpenia zjavne takmer nemenia, bola zvláštna, či skôr neexistujúca dramaturgia koncertu. Koncert sa dal užiť iba rozbitý na jednotlivé skladby, pokope držali maximálne zlepené skladby z rovnakých albumov, najmä swingujúca trojica z “Blood Inside”. ULVER žiaľ nedokázali s divákmi počas koncertu naviazať žiaden vzťah. Rygg schoval svoju charizmu do svojho zatieneného kútika na pódiu a zvyšok kapely až na malé výnimky akoby vôbec netušil, že naň zízajú stovky dychtivých očí. Napriek tomu bol večer vo viedenskej aréne úžasným vizuálnym aj zvukovým predstavením a zážitkom, ktorý osobne ani pri najlepšej snahe s akýmkoľvek iným koncertom porovnať nedokážem.

V-dur

Foto: M. (Palác Akropolis, Praha)